Seafretova „Atlantis“ je dojímavá balada, ktorá sa ponorí do emocionálneho zmätku zlyhávajúceho vzťahu, pričom využíva metaforu legendárneho potopeného mesta na ilustráciu kolapsu kedysi pevného puta. Britské hudobné duo, známe svojim emotívnym rozprávaním príbehov a folk-popovým zvukom, zachytáva esenciu smútku a snahy vyrovnať sa s koncom milostného vzťahu. Melancholická melódia piesne dopĺňa introspektívny text a vytvára silný príbeh straty a rezignácie.
Úvodné línie vytvárajú pochmúrnu scénu s opustenými stromami a pocitom izolácie, čo naznačuje prázdnotu, ktorá nasleduje po oddelení. Odkaz na „nestabilnú pôdu“ naznačuje, že vzťah bol vybudovaný na krehkom základe, ktorý je náchylný na kolaps pod tlakom. Opakovaná veta „Nemôžem nás zachrániť, moja Atlantída, padáme“ vyvoláva pocit bezmocnosti, keď rečník uznáva ich neschopnosť zabrániť nevyhnutnému pádu. Obraz budovania len preto, aby sa stiahol, odráža cyklický charakter ich úsilia, kde každý pokus o záchranu vzťahu vedie v konečnom dôsledku k ďalšej deštrukcii.
Súhra medzi „srdcom“ a „hlavou“ v celej piesni znamená vnútorný konflikt prežívaný počas rozchodu, kde je emocionálna väzba a racionálna realizácia v rozpore. Texty vyjadrujú pocit definitívnosti a prijatia, keďže rečník priznáva nezvratné škody spôsobené slovami a činmi. Seafretova 'Atlantis' rezonuje s každým, kto čelil ťažkému rozhodnutiu pustiť sa, uvedomujúc si, že niektoré veci, ktoré sa raz pokazia, sa už nedajú opraviť, podobne ako stratené mesto, ktoré už nikdy nebolo možné získať späť z mora.