Pieseň TEYA DORA „Džanum“ je dojímavým objavovaním samoty a túžby po spojení. Samotné slovo „džanum“ je v niekoľkých balkánskych jazykoch pojmom náklonnosti, podobne ako „miláčik“ alebo „drahý“, čo okamžite udáva tón intimity a túžby. Texty vyjadrujú pocit hlbokej osobnej bolesti a snahy umelca nájsť niekoho, kto pochopí a zmierni ich utrpenie. Opakovaná veta „Niko neće džanum“ naznačuje pocit, že ste nemilovaní alebo nechcení, akoby nikto nebol ochotný priblížiť sa natoľko, aby „vyliečil“ ranu rečníka.
Obrazy použité v piesni sú bohaté a evokujúce a vykresľujú obraz temného a osamelého sveta. Odkazy na „čiernu reťaz“, „temný úsvit“ a „moje more“ vytvárajú krajinu vnútorného nepokoja. More, často metafora pre podvedomie alebo emócie, je opísané ako patriace k hovorcovi, čo naznačuje osobný a možno aj búrlivý vnútorný svet. Zmienka o svätcovi, ktorý drží čiernu reťaz, by mohla symbolizovať myšlienku spútanosti osudom alebo osobnými démonmi.
Hudobný štýl TEYA DORA často zahŕňa prvky tradičnej balkánskej hudby s moderným popovým cítením, ktoré je cítiť v strašidelnej melódii a rytme „Džanum“. Štruktúra piesne s opakujúcim sa refrénom a veršami odzrkadľuje cyklický charakter bolesti rečníka a neúnavné hľadanie útechy. Nedostatok rozuzlenia v rozprávaní piesne odráža pokračujúci boj s témami osamelosti a túžby po uzdravení, ktoré môžu zarezonovať u mnohých poslucháčov.