Humbeho pieseň „fantasmas“ je dojímavou úvahou o pamäti, strate a pretrvávajúcom vplyve milovaných, ktorí zomreli. Názov, ktorý v angličtine znamená „duchovia“, pripravuje pôdu pre lyrické skúmanie strašidelnej prítomnosti minulosti v našom každodennom živote. Umelec používa metaforu duchov nie ako nadprirodzené entity, ale ako živé spomienky, ktoré pretrvávajú v priestoroch, ktoré kedysi naplnili tí, ktorých sme si vážili.
"kto sa bojí malého starého slova me Taylor Swift"
Text sa otvára neochotou prebudiť sa z „veľkého sna“, čo naznačuje túžbu zostať v stave popierania alebo úniku z bolesti reality. Zmienka o spomienkach, ktoré „prechádzajú hrdlom“ naznačuje, že tieto spomienky nie sú len myšlienkami na povrchovej úrovni, ale hlboko emocionálnymi a možno bolestivými zážitkami, ktoré sú pociťované s intenzitou. Refrén posilňuje myšlienku, že „duchovia“ v dome nie sú doslovní duchovia, ale silné spomienky na „dobré časy“ a „vzdialené časy“. Tento sentiment je bežnou témou v piesňach pojednávajúcich o smútku a nostalgii, kde je minulosť zdrojom útechy aj smútku.
Ako pieseň postupuje, Humbe sa dotýka tém smrteľnosti a nevyhnutnosti smrti, s odkazmi na supy, ktoré „predpovedajú smrť“ a predstavu o večnom. Snímky fotografií, ktoré zapĺňajú rámy ako osobné múzeum, naznačujú život, ktorý si pamätáme a oslavujeme prostredníctvom zvyškov, ktoré po ňom zostali. Umelec vyjadruje hlbokú túžbu byť ešte raz nablízku zosnulému, aj keď len na „posledný drink“. Opakovaná veta „Perdón que me tenga que ir“ („Je mi ľúto, že musím ísť“) by sa dala interpretovať ako hlas zosnulého, ktorý sa ospravedlňuje za odchod alebo živého, ktorý sa ospravedlňuje, že ide ďalej. Pieseň sa uzatvára prijatím ticha a prázdnoty, ktorá nasleduje po strate, no zároveň uznáva aj bohatú tapisériu pocitov a skúseností zdieľaných so zosnulými.
Humbeho hudobný štýl často spája emotívne texty so súčasným popom a indie vplyvmi, čím vytvára zvukovú scénu, ktorá dopĺňa introspektívnu povahu jeho piesní. „fantasma“ je dôkazom jeho schopnosti vytvárať hlboko osobné príbehy, ktoré rezonujú u poslucháčov, ktorí zažili podobné straty. Humbe nás prostredníctvom svojej hudby pozýva konfrontovať sa s našimi vlastnými „duchmi“ a nájsť útechu v spomienkach, ktoré formujú naše životy.