Wilcovo „Ježiš, atď.“ je dojímavý prieskum emocionálnej podpory a nevyhnutnosti zmeny. Pieseň sa začína utešujúcim uistením „Ježiš, neplač / na mňa sa môžeš spoľahnúť, zlatko“, čo naznačuje hlboké puto medzi rečníkom a osloveným, ktorým môže byť milovaná osoba alebo metaforická postava. Opakovaná veta „Mali ste pravdu o hviezdach / Každá z nich je zapadajúce slnko“ evokuje pominuteľnosť života a krásy a naznačuje horkosladkú realitu, že všetky veci, dokonca aj hviezdy, musia nakoniec vyblednúť.
Obraz „vysokých budov sa trasie“ a „hlasy unikajúce spievajúce smutné smutné piesne“ vykresľujú obraz nepokojného sveta, kde sú zraniteľné aj tie najstabilnejšie štruktúry. To by mohlo symbolizovať krehkosť ľudských emócií a vzťahov. „Horké melódie otáčajúce vašu obežnú dráhu“ naznačujú, že tieto smutné piesne a zážitky majú hlboký vplyv na poslucháča a menia jeho emocionálny stav a perspektívu. Opakujúca sa téma „otočte svoju obežnú dráhu“ naznačuje cyklický charakter smútku a zotavenia, ako keby bol poslucháč neustále vťahovaný späť do stavu melanchólie.
Refrén „Naša láska je všetko, čo máme / Naša láska sú všetky Božie peniaze“, povyšuje lásku na božský stav a naznačuje, že je to najcennejší a najtrvalejší aspekt ľudskej existencie. Riadok „Každý je horiace slnko“ posilňuje myšlienku, že každý človek je jedinečný a významný, no zároveň je predurčený na to, aby vybledol. Opakovaná zmienka o 'posledných cigaretách' a 'váš hlas fajčí' pridáva vrstvu zúfalstva a definitívnosti, akoby lipla na posledných zvyškoch pohodlia vo svete, ktorý sa neustále mení. Prostredníctvom svojich melancholických, no upokojujúcich textov „Ježiš atď. zachytáva podstatu ľudskej zraniteľnosti a trvalú silu lásky a podpory tvárou v tvár nevyhnutným životným zmenám.