Mac Millerov „Spriaznená duša“ sa ponorí do hlbokej a často komplexnej povahy intímnych vzťahov. Pieseň sa začína monológom spochybňujúcim existenciu spriaznenej duše, človeka, ktorý spochybňuje a hlboko sa spája s vlastnou dušou. To udáva tón pre skladbu, ktorá skúma zraniteľnosť a túžbu po zmysluplnom spojení, ktoré presahuje povrchné vrstvy ľudskej interakcie.
Texty oscilujú medzi zmyslom pre úžas a existenciálnou kontempláciou. Mac Miller vyjadruje hlbokú túžbu po spojení, ktoré je božské aj uzemňujúce. Hovorí priamo so spriaznenou dušou, pýta sa, čo od neho chcú, a uznáva transformačnú silu, ktorú majú nad jeho emóciami a stavom mysle. Pieseň sa dotýka tém smrteľnosti, odkazu, ktorý po sebe človek zanechá, a hľadania lásky, ktorá je božská a predurčená. Opakované zmienky o božskej láske naznačujú vzťah, ktorý nie je len fyzický, ale aj duchovný, ktorý ponúka pocit úplnosti a účelu.
Pieseň tiež rieši problémy vo vzťahu, ako je nesprávna komunikácia a pocit nepochopenia alebo vzdialenosti. Millerove surové a úprimné texty vyjadrujú bolesť z túžby byť bližšie k niekomu, kto sa akoby odťahuje. Túžba po intimite, fyzickej aj emocionálnej, je hmatateľná, keď sa snaží prelomiť bariéry a skutočne sa spojiť so svojou spriaznenou dušou. Hudba svojím oduševneným a introspektívnym tónom dopĺňa lyrický obsah a vytvára priestor na zamyslenie sa nad povahou lásky a spojenia.