Boygeniova pieseň „Voyager“ sa ponorí do zložitosti lásky, straty a sebaobjavovania. Úvodné línie vytvárajú živú scénu spaľujúceho údolia, ktorá symbolizuje intenzívnu a niekedy ohromujúcu povahu vzťahu. Topánka na ich topánkach by mohla predstavovať spôsob, akým ich láska uzemňuje a pohlcuje. Rozprávačovo priznanie, že kedysi veril, že nikto nemôže milovať svojho partnera tak, ako oni, a následné uvedomenie si, že možno nie je možné nemilovať, zdôrazňuje hĺbku ich citového spojenia a univerzálnu povahu lásky.
Pieseň sa potom presunie do momentov intimity a zraniteľnosti, postavených vedľa seba s prípadmi strachu a neistoty. Predstavy o tom, že sme spolu „zamotaní“ a čítame si navzájom myšlienky, naznačuje hlboké puto, zatiaľ čo zmienka o nociach, keď sa partner pýta, či sú pripravení zomrieť, vnáša do vzťahu temnejšiu a búrlivejšiu stránku. Táto dualita odráža vzostupy a pády, ktoré často sprevádzajú intenzívne emocionálne spojenia. Rozhodnutie rozprávača nechať svojho partnera uveriť, že nikdy neodíde, podčiarkuje zložitosť ich pocitov a vnútorný boj medzi zotrvaním a pohybom ďalej.
V poslednom verši je hmatateľný pocit izolácie rozprávača, keď kráčajú sami mestom a cítia sa ako „muž na Mesiaci“. Táto metafora zachytáva odcudzenie a osamelosť, ktoré môžu nasledovať po skončení významného vzťahu. Odkaz na „bledomodrú bodku“ – prikývnutie na slávny opis Zeme Carla Sagana – zdôrazňuje malosť a krehkosť ich sveta bez partnera. Záverečná veta: „Vzal si mi to, ale ja by som ti to dal,“ dojímavo vyjadruje rozprávačkinu pretrvávajúcu lásku a ochotu obetovať sa aj napriek strate.